"Neublížiš mi?" 12.

12. prosince 2012 v 15:19 | Shima |  "Neublížiš mi?"
Ďalší diel a sním aj Reitovo menšie prekvapko ^^ Shima



Uruha
Ja chcem vedieť, čo sa stalo! No ták, Rei, povedz mi to. Nahodil som pohľad alá smutné kačiatko a celý dejepis som to z neho ťahal. Očividne sa na tom vyžíval, že neviem, o čo tu ide. Veď ja mu dám!
Už som sa tešil, že pôjdeme spolu na obed, no Reita ma od okienka odtiahol a vliekol ma na intrák. Nakázal mi obliecť sa trošku vhodnejšie, než sú podväzky a zobral si peňaženku. Nebudem vám klamať, je vážne hrubá!
"Vieš, trošku som premýšľal, ako by sme strávili.. eh, naše rande a napadlo mi, prečo by sme nešli do mesta?" rozpačito sa usmial a ja som sa od radosti usmieval ďalšiu hodinu. Ani si len neviete predstaviť, aký som bol šťastný, že ma neodmietol. Ale stále mi nejde do hlavy, prečo so mnou chce ísť. Na tom večierku sa muselo niečo stať! A ja to nenechám len tak!
Prechádzali sme sa po meste, už trošku začínalo primŕzať, ešte dobre, že som si nevzal tie podväzky. Predsa len, v posledných rokoch sa november rozhodol byť zimným mesiacom, takže by som sa ani nečudoval, keby začalo snežiť.
"Inak, vieš že tento týždeň sú trhy?" spýtal sa.
"Hej? Ako to, že mi to uniklo?"
"No, Izu sa ma zasa snažila navnadiť a povedala mi o trhoch, ale ja som ju odmietol. Ideme tam?" povedal a krásne sa na mňa usmial. Ihneď som sa začal roztápať a už mi veru taká zima nebola.
"Ale ja.. som si nevzal peniaze."
"Dnes všetko kupujem ja, takže žiadne také, že vrátim a podobne, jasné? Vyberaj čo chceš, zakiaľ mám plnú peňaženku." Zahlásil a ja som sa rozbehol naproti trhom, ktoré ma doslova volali, nech ich vykúpim.

Reita
Je ako malé dieťa. Aj tá najmenšia maličkosť mu vie vyčariť úsmev na perách. Neviem, čo ma to napadlo. Príjemne ma hreje u srdca.
Stratil som ho z dohľadu ale za pár sekúnd už udychčaný stál znova pri mne. Chmatol ma za rukáv a ťahal ma do tej vravy a kopy ľudí.
"Kde toľko si? Majú tu toho strašne veľa! Aha! Cukrová vata!" rozbehol sa k stánku a už poskakoval a čítal si príchute.
"Dúfam, že máš rád cukrovú vatu?"
"No vieš-"
"A jahody v čokoláde?"
"Ja moc na sladké nie som."
"A puding?" zasa som išiel pokývať hlavou, no v tom som sa zasekol.
"No.. puding nie je taký zlý.." znova sa žiarivo usmial a už ma ťahal za rukáv. Za chvíľu v tej bunde budem plávať..
Kŕmili sme sa čerstvo navareným pudingom a prechádzali sme všetky stánky, od kožušín, cez med, pletené košíky, varené víno, hračky a pár ďalších vecí. Pripomína mi to Vianočné trhy vo Viedni (pozn. autora: beriem si príklad z Viedne, nič iné ma nenapadlo).
"No hej, Vianoce sú až za 4 týždne! Vôbec mi to nedoplo." Zamyslel sa Uru. Plastový kelímok vyhodil do kontajnera a už sa rútil k ďalšiemu stánku.
Takto sme sa tam motali asi 2 hodinky. Vykúpili sme asi všetky stánky, čo ponúkali niečo na jedenie, Ruru má na sebe nové pletené rukavice a na hlave narazenú huňatú čapicu s brmbolcom a mňa prehovoril na čierno-biely šál. Zazrel som aj pánka, čo predával imelo, tak sme sa s Uruhom dohodli, že ho zavesíme nad dvere znútra našej triedy. A keď niekto vojde, s tým, čo príde po ňom, sa musí aspoň objať.
Trošku začalo primŕzať a mne už červeneli uši.
"Uru?"
"Áno?" pozrel sa na mňa spopod čapice a jeho líčka sa sfarbovali doružova.

Uruha
Zízal na mňa hodnú chvíľu no potom sa strhol a prehovoril.
"Chcem ti ešte niečo kúpiť. Mám to už vyhliadnuté. Poď." Teraz ma on pre zmenu viedol k stánku s hračkami. Vytiahol už skoro prázdnu peňaženku a s predavačom sa chvíľu o niečom bavili. Reita mu na pultík položil menšiu kôpku peňazí a ten chlapík zvesil toho najväčšieho medveďa v stánku. Plyšák bol karamelovej farby a okolo krku obrovskú červenú mašľu. Nestačil som sa čudovať. Reita ho chmatol okolo krku a s úsmevom mi ho podal. Pomaly som si ho vzal a pohladil som ho po mäkkej plyšovej hlavičke.
"Páči sa ti?" spýtal sa s nádejou v hlase.
"Strašne moc." Najskôr som objal Suzukiho, už som mu stihol dať meno, a potom som sa hodil okolo krku Reitovi.
"Ďakujem."

Reita
Som strašne šťastný, že sa mu páči. Tuho som ho objímal a donekonečna mi ďakoval.
"No.. myslím, že za toto už nič moc nekúpime." Pozrel som sa do peňaženky, ktorá zívala prázdnotou. Po dlhej dobe som otvoril moju tajnú kapsičku a vytiahol z nej rezervnú bankovku.
"Máš chuť na jahody v čokoláde?" s radosťou v očiach prikývol a išli sme minúť posledné peniaze.
S vyčerpaním a plnými bruchami sme si sadli v parku na lavičku. Oprel som sa a zaklonil hlavu. Po dnešku už nikdy nebudem toľko jesť.
"Rei, chcem sa ti ešte raz poďakovať. Bolo mi úžasne. A taktiež za Suzukiho, naozaj ma to veľmi prekvapilo." Povedal a pohladil medveďa po hlave, sediaceho na druhej strane lavičky.
"Suzuki? Tak sa volá ten medveď?" ale veď.. to je moje priezvisko! Žeby ho pomenoval po mne? Blbosť. Náhoda.
"Áno, hodí sa mu a dal si mi ho ty, tak som ho po tebe pomenoval. Ak ti to nevadí.."
"Nie, vôbec nie! Som rád." Usmial som sa. Všimol som si, ako ho premohli rozpaky a začal sa hrať s vytŕčajúcou bavlnkou z rukavice.

Uruha
Moja odvaha klesala rýchlosťou svetla. Bol som odhodlaný, že dnes ho pobozkám, ale už si nie som taký istý, ako predtým.
Už bola dokonalá tma a ešte viac sa ochladilo. Chvalabohu, že aspoň nefúkalo, asi by som totálne premrzol.
"Je mi zima." Povedal som si skôr pre seba, no v tom ma Rei k sebe pritiahol a objal ma. Jeho telo strašne hreje. Ruky som si vopchal medzi nás a zohrieval aj tie.
"Lepšie?"
"Omnoho." Odtiahol som sa a pozrel mu do tváre. Znova som sa poďakoval a začal sa uškierať.
"Čo je?" zle som naňho pozrel. Chytil mi nos a trošku ním zaťahal.
"Aj nos máš celý omrznutý." Stále sa usmieval ako slniečko na hnoji.
"Ešte niečo mám pripravené" He? Čo to zasa bude? No, teraz vážne netuším.
"Zavri oči." Urobil som, čo mi povedal. Chvíľu sa nič nedialo, no potom som ucítil jeho ľadovú ruku na svojich perách. Prechádzal mi po nich prstom a ja som ich nevedomky pootvoril. Nežne sa mi vpil do úst a mňa polialo horko. Áno, v tejto ukrutnej zime mi zostalo horko. Len vďaka tomuto jednoduchému bozku. Netrval ani pár sekúnd. Otvoril som oči zároveň s ním. Z pootvorených pier mu vychádzala para a pomaly sa mu kútiky úst zdvihli do krásneho úsmevu, ktorý tak veľmi zbožňujem. Všimol som si, ako mu na nose pristála snehová vločka a pozrel som sa hore. Sneží.
"November je nevyspytateľný. Heh." Konštatoval, ako keby som si toho nevšimol. Zdvihol sa a podal mi ruku.
"Poď, mali by sme ísť. Budú nás hľadať." Pomohol mi vstať. Ľavou rukou som chytil Suzukiho za packu a pravou zasa druhého. Potom ma niečo napadlo.
"Podaj mi pravú ruku." Vyvliekol som si pravú rukavicu a dal ju Reitovi na ruku.
"A čo druhá?" neodpovedal som, iba som mu ju chytil a preplietol som si s ním prsty. Na toto rukavice netreba..
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Bara-chan Bara-chan | Web | 12. prosince 2012 v 17:35 | Reagovat

Juuu to bylo krásné :) Celá ta atmosféra a oni tam...
Ten pohled na Uruhu s obrovským medvědem musel být úžasný :D (jinak co se týče medvědů, máme stejné nápady... :D I jejich pojmenovávání... :D)
A ten konec... aww... to bylo tak sladké :)

2 Shima Shima | Web | 18. prosince 2012 v 13:26 | Reagovat

[1]:ďakujem moc ^^ hej, len tá predstava ako v jednej ruke drží Reizu a v druhej medveďa... musí to byť roztomilé :3 chystám Vianočnú kapitolku, ale neviem, či to stihnem :/

3 Shima Shima | Web | 18. prosince 2012 v 13:26 | Reagovat

[2]: *Reitu :DDDD

4 Bara-chan Bara-chan | Web | 22. prosince 2012 v 18:53 | Reagovat

[2]: Jj, už jenom u těch představ se člověk rozpouští... :)
Super! Vánoční kapitola :) Už se moc moc těším! :)

5 Kaiso Okami No Kurayami Kaiso Okami No Kurayami | 7. dubna 2013 v 23:39 | Reagovat

Kawaiiii je to veľmi milee :) nie som si ista ale Suzuki nieje nahodou meno?

6 Rei-chan Rei-chan | Web | 13. května 2013 v 16:01 | Reagovat

*____________* to bolo strasne kawaii :3 som strasne moc rada ze su uz spolu :3 a je mj luto ze uz je vlastne skoro koniec poviedky >_< strasne sa mi pacila a uz sa tesim na koniec :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama